reklama

Stretnutie v Londýne alebo ako ušetriť 60 libier...

Ostatné leto (2006) som mal možnosť stráviť v Londýne. Je to mesto, ktoré svojim počtom obyvateľov viac ako dvojnásobne prevyšuje Slovensko. Mesto, ktoré som si zamiloval, či už pre jeho nepríjemné stránky alebo pre jeho krásne miesta, ktoré tam môžete nájsť a stráviť tam krásne chvíle a mať veľa zážitkov. Popravde, nebolo ich málo. Pre mňa osobne, keď som odtiaľ po troch mesiacoch odchádzal, tak mi bolo trochu smutno a zároveň som sa aj tešil už trochu domov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Tower Bridge - neďaleko miesta, kde som zistil v tom momente nepríjemnú skutočnosť
Tower Bridge - neďaleko miesta, kde som zistil v tom momente nepríjemnú skutočnosť (zdroj: JŠ)

Ale aby som prešiel k podstate a priblížil sa k svojmu jednému spočiatku veľmi nepríjemnému zážitku. Pracoval som v tom čase cez jednu agentúru a prišla mi správa od kamarátiek, ktoré robili neďaleko Newcastlu. Tá správa ma potešila. Písali, že by mali so svojím šéfom ísť na výlet do Londýna. Spätne som samozrejme hneď zisťoval, kedy by to malo byť, aby som s nimi mohol stráviť nejaký ten čas a poukazovať im pár zaujímavých miest, aj keď toho za dva dni, ktoré tam mali stráviť, nemôžete veľa stihnúť. Ale po niečo vyše dvoch mesiacoch to bolo veľmi príjmené spestrenie, ak stretnete niekoho z okruhu svojich kamarátov pomerne ďaleko od domova.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Môžem povedať, že ma naozaj prekvapili, ked mi jedného dňa neočakávane prišla správa, že sú na ceste, pričom mali prísť o pár dní neskôr. Ale čo už, snažil som sa usporiadať si čas tak, aby sme nejaký ten čas mohli byť spolu. Dohodli sme na mieste, kde sa máme stretnúť. Stretli sme sa o nejakej jedenástej v China Towne, prišli aj so šéfom, a tak som mal možnosť spoznať aj jeho. Ešte v ten večer som ich povodil po tom naj-centre, čiže také najznámejšie ulice, časti, aby mali akú takú predstavu a zároveň, aby sme nejakým spôsobom vyplnili ten krátky čas, ktorý sme mohli byť spolu počas tých dvoch dní. Keďže ja som v tých dňoch chodieval normálne do práce, tak nebolo ľahké prežiť do asi piatej rána hore, a potom vstávať o siedmej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhý deň sme sa zišli, aby sme prešli aj oblasť, kde som býval ja, aj keď to bolo v podstate centrum. Na záver chceli baby, aby sme si urobil nejakú záverečnú prehliadku, tak sme išli na bus, ktorý v podstate prechádza najznámejšími časťami Londýna. Bol to bus denná 15-tka. Všetko bolo fajn a v pohode, kým sme nevystúpili pri Toweri. Akonáhle som vystúpil, zistil som, že som stratil klúče od hostela, a tým pádom aj od izby. Počas troch mesiacov som nezažil horší pocit, aký ma premohol v tej chvíli, pretože som nevedel ako sa dostanem dnu a zároveň som nevedel ako vôbec budem existovať bez kľúčov. Vošla do mňa dostatočne veľká zlosť, v prvej chvíli ani nie preto, že ich nemám, ale že som ich stratil tak ľahko - vytriasol som ich z nohavíc ako som sedel v buse. Po dlhšej chvíli naštvanosti som začal konečne uvažovať - ak sa to tak dá nazvať - čo začať robiť, či je nejaká možnosť ich získať nejakým spôsobom späť. Bolo tesne po polnoci, čo znamenalo, že začali chodiť nočné busy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A to bol ten najväčí problém ako som neskôr zistil. Priznám sa, takéto niečo sa mi nestalo ani doma, nikdy som nič stratené nezháňal a už vôbec nie kľúče. S kamarátkami som sa rozlúčil na mieste a ony bežali na metro, aby stihli poslednú linku do hotela. Ja som čakal kedy príde prvý nočný bus 15 a začal „pátraciu akciu" po svojich klúčoch. Bus prišiel a mal som trochu šťastie, lebo som narazil na vcelku vľúdneho šoféra, ktorý bol potetovaný na väčšine viditeľného tela. Spýtal som sa ho, či sa dajú nejaký spôsobom zohnať stratené kľúče z busu. Nedúfal som veľmi na úspech, pretože si ich mohol ktokoľvek vziať, aj keď by mu boli nanič alebo sa mohli zapatrošiť v buse a šofér ich nemusel nájsť. Napriek tomu „môj milý potetovaný" šofér sa snažil. Vysvetlil mi, že bus dennej 15-tky nemá spoločnú garáž s nočnou 15-tkou a že nemá číslo do tej garáže. V anglických „doubledeckroch" existuje však taká vymoženosť, že busy majú spojenie s centrálou cez vlastné vysielačky. Preto sa snažil šofér spojiť so svojou garážou a zistiť mi tam číslo do garáže dennej 15-tky. Trvalo to asi polhodinu, ale podarilo sa, na moje prvotné potešenie z úspechu, že som zistil aspoň niečo. „Cesta za kľúčmi" však ešte nebola vôbec skončená. Akonáhle mi povedal dané číslo, tak som tam zavolal, a vtedy som zaznamenal druhý, takmer vykúpeniahodný úspech. Pani mi povedala, že niečo také, čo by sa približne podobalo mojim kľúčom sa tam u nich vyskytuje a spýtala sa, či tam hneď aj pre ne prídem - povedal som, že jasné, keďže som sa aj tak nemal ako dostať domov a bola asi jedna hodina v noci, takže ten čas navyše veľmi rád obetujem. Dodatočne som zistil od nej, kde to je a vybral sa tam. „Môj spriatelený potetovaný" šofér mi povedal akým spôsobom sa tam dostanem, lebo garáž bola poriadne ďaleko od centra, resp. miesta, kde som býval a vybral sa na dlhú cestu, čo som zistil, až keď som sedel v druhom buse.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V Londýne nie je žiadnym prekvapením, ak si posedíte v buse niekoľko hodín, ale nočný Londýn je veľmi pekný a má svoje čaro. Hlavne doprava v noci je výrazne jednoduchšia, pretože ulice sú prázdne. Čiže napriek prázdnym cestám som išiel do svojej „cieľovej" garáže niečo cez hodinu, kde som s veľkou úľavou stretol pani, s ktorou som hovoril v telefóne a hlavne - našiel svoje kľúče.

Na spiatočnej ceste som len užíval pohodu nočných londýnskych ulíc a počúval pre mňa v tom období najideálnejšiu hudbu - Pearl Jam. Po ceste mi kamarátky napísali správu, že ich to veľmi mrzí, že som stratil kľúče, ktorých opätovné vyrobenie stálo zhruba 60 libier...ale v tom momente už mi to bolo jedno, lebo som ich už mal späť vo svojej moci a spokojný, že som im mohol poskytnúť drobnú službu sprievodcu.

Unavený a nevyspatý po troch takmer celých prebdených nociach som sa vrátil s úspechom asi o tretej ráno do hostela, ľahol do vyležanej strunovej postele a zaspal spánkom spravodlivých.

Len tak tak som sa ráno zobudil o pol šiestej ráno a s pohľadom „Derricka" šiel do práce...rutina pokračovala...

Juraj Šebo

Juraj Šebo

Bloger 
  • Počet článkov:  46
  •  | 
  • Páči sa:  1x

človek, ktorý má rád veľmi veľa...svojím písaním chcem aspoň trošku priblížiť svoje zážitky, názory - možno neobyčajné, možno banality... Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenáčo oči videli, uši počuli a ..stalo sa vo vlakuSúkromnéErasmák a Bolognazistené z TV alebo kde bolo ..školoviny

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu